Popri štúdiu marketingu na vysokej škole som začal líčiť. Bratislava je malé aj keď hlavné mesto a preto som sa pomerne rýchlo spoznal so známymi tvárami. Práve make-up, ktorému sa venujem dodnes, mi otvoril dvere do slovenského módneho sveta. Ľudia sa začali pýtať na to odkiaľ mám oblečenie, ktoré som nosil. Ja som si upravoval obyčajné veci, na neobyčajné. A to ich podľa mňa zaujalo. Ku koncu roka som si povedal spolu s Klemetínou Tomrecaj či nevyskúšame vytvoriť vlastnú značku. Nemali sme plány, brali sme to skôr ako privyrobenie si popri vysokej škole. Robili sme to, čo sa nám páči, čo nás baví, aj keď nemáme vyštudovanú módu. Veci sme šili doslova doma na kolene. Ťažšie strihy nám pomáhala šiť švagriná na jej šijacom stroji. Prvé modely boli mikiny, tylové sukne a korzety. Tyl sa nám páčil pretože bol krikľavý a teda viditeľný. Korzet som robil tak, že som si položil na zem rifle a vystrihol som z nich kúsky, ktoré sa mi páčili a vyskladal som z nich tvar korzetu. Vrecká boli prsia a zapínanie bolo medzi prsiami. Krajčírky to nenávideli šiť lebo to nemalo ani hlavu ani pätu. Nakoniec sme sa pomaly zlepšovali a krajčírky sa naučili dodržať nie úplne dokonalý rukopis. To bola prvá kombinácia luxusnej „smetiakovej“ módy. Smetiakovú cháp skôr v zmysle, že aj keď ideš vyniesť smeti môžeš byť sexy kočička.